Okolo sú svetlá.
Si tieňom, nevidím ich.
Tak blízko, ako sa dá,
cítim každý tvoj pomalý výdych.
Okolo je hluk,
čo tlmíš, si jediný zvuk.
Tak tesne,
cítim každý nepatrný pohyb tvojich rúk.
Ešte nechápem, čo myslíš,
ešte nechápem, čo chcem.
Smejem sa tvojim bláznovstvám,
si blázon, ja viem.
No netuším, čo robím,
jemne odtláčam ťa späť,
si neodbytný motýľ,
zas zatienil si reálny svet.
Cítim veselosť a zvedavosť,
som bezbranná pred tebou,
tiene okolo sú ticho
a zdá sa, oddelené hmlou.
Hľadím do očí, čo cítia,
zabúdam na svoju tvár,
sú tie, čo ma klamne vedú
a ja útek nehľadám.
Stále nevidím tvoj úmysel,
smejem sa tvojim hrám.
Ty nevnímaš môj údiv,
hľadáš svoju cestu ku perám.
A pochopím,
ten zlomok času trvá ako hodina,
cítim tvoje pery blízko,
sú krehké, sťa tenká škrupina.
Zrazu túžim cítiť ich dotyk,
túliť sa k tebe a prežiť raj.
No pochopím, že ty nie si taký.
Môj rozum kričal: Už sa spamätaj!
A ja som sa spamätala.
Tak tesne, bolestne a kruto,
letmý dotyk prerušila som.
Ťažko, ako pevné puto.
Nerozhodne som tam stála
a zrazu som sa cítila sama.
Nikdy na teba nezabudnem...
Toho som sa vtedy bála.
Toho som sa vtedy bála
11.05.2010 09:25:08
Komentáre